Ústavnoprávne externality rekodifikácie civilného procesu

Ústavný súd Slovenskej republiky je orgánom súdneho typu, čo zohľadňuje aj Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ktorá ho v rámci systematiky zaraďuje do siedmej hlavy venovanej súdnej moci. Súdnu moc v Slovenskej republike vykonávajú súdy. Slovenská republika má koncentrovaný model ústavného súdnictva, v čom nadväzuje na ústavnú tradíciu prvej Československej republiky, v ktorej bol zriadený vo svete prvý takýto typ koncentrovaného ústavného súdu (hoci pre úplnosť treba poznamenať, že Rakúsky ústavný súd, ktorý vznikol len o trochu neskôr, prispel k rozvoju modelu koncentrovaného ústavného súdnictva zrejme výraznejšie). Vo všeobecnosti možno povedať, že ústavné súdnictvo má pomerne špecifické postavenie, ktoré je odlišné od pôsobnosti tzv. všeobecných súdov. V rámci súdnej moci je ústavné súdnictvo vývojovo mladšou vrstvou súdnej moci. Úlohou ústavného súdnictva je riešiť najmä kompetenčné vzťahy vo federáciách, ďalej kontrolu noriem, v rámci ktorej ústavný súd vykonáva úlohu tzv. negatívneho normotvorcu, prípadne niektoré úlohy súvisiace s vyvažovaním vzťahu jednotlivých zložiek štátnej moci. Najmä po druhej svetovej vojne však začala výraznejšie vystupovať do popredia aj konkrétna kontrola ústavnosti, čo je trend ktorý nastal najmä po roku 2002 aj v Slovenskej republike, a to v súvislosti s tzv. ústavnou sťažnosťou (podľa čl. 127 ústavy). Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) vo svojej rozhodovacej praxi nestále pripomínal, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nemá automaticky plniť úlohu tzv. opravného súdu, a že sa má riadiť princípom zdržanlivosti. Napriek tomu však sťažnostná agenda ústavného súdu reagujúca na rozhodnutia všeobecných súdov neúmerne hypertrofovala. Kriticky vnímam to, že aj napriek tomu, že Ústavný súd z pohľadu kvantitatívnych ukazovateľov rieši v mimoriadne veľkom rozsahu agendu tzv. ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, čo už samo o sebe značí odklon od tzv. tradičných oprávnení ústavného súdu, tak v poslednom období je ústavný súd štylizovaný stále viac do pozície tzv. opravného súdu, pričom tento trend sa zvýraznil najmä po rekodifikácii procesných predpisov v roku 2015. Tento odklon má podľa mňa viacero príčin. Jednou z nich je podľa môjho názoru aj „zužovanie“ rozsahu súdnej ochrany na všeobecných súdoch. Tento trend však v konečnom dôsledku deformuje postavenie ústavného súdu.